Dostávame sa k téme, kde nemajú jasno nielen Svedkovia Jehovovi, Adventisti SD, ale aj mnohé pravé kresťanské zbory. Aj keď treba uznať, že tie aspoň nepopierajú existenciu aspoň nejakej duchovnej podstaty človeka, alebo existenciu pekla. A práve týmto zborom sa dnes budem venovať. Svedkom Jehovovým a Adventistom SD som sa venoval z hľadiska právd o večnom pekle, večnej existencii človeka naposledy.

Niektoré zbory prijali učenie, že človek sa skladá len z duše a tela, tým pádom duch neexistuje a vidia v Písme všade len dušu, aj keď je výslovne v Písme napísané slovo duch.  Samozrejme, to učenie nie je zase nejako výnimočne nebezpečné a nedá sa vôbec porovnávať s učením o neexistecii duchovnej podstaty človeka, ktoré vyznávajú Adventisti a svedkovia Jehovovi, ktorí sú v podstate takými materialistami.

Ale jednako je dobré držať správne učenie, držať sa toho, čo hovorí Písmo a nie rôzne ľudské náuky. Síce na tom nezávisí spása, ale je to veľmi dôležité a to hovorí aj apoštol Pavol, že sa netreba stále motať v počiatočných učeniach, čo ako odborne a na úrovni podaných, ale treba po nejakom čase prijímať aj pevný pokrm. A tým učenie o existencii ducha, duše a tela nepochybne je.

Teda si ukážeme, prečo je dichotómne rozdelenie človeka (duša, telo) nesprávne a správne je trichotómne rozdelenie človeka (duch, duša, telo). Písmo o tom na viacerých miestach hovorí a iste nie náhodou. Veď kresťan veriaci v dichotómiu sa sám ochudobňuje o porozumenie viacerých dôležitých statí Písma. Je to niečo podobné, ako keď niektoré zbory, napr. tie, ktoré vyznávajú arminiánsky pohľad o neexistencii doslovného vyvolenia človeka Bohom ešte pred založením sveta, sami seba ochudobňujú o porozumenie niektorých častí Písma, najmä 8.a 9. kapitoly listu Rimanom. Pri príprave som čiastočne čerpal zo stránky brata Vajdu, http://solas.sk. Nehovorím, že sa so všetkým úplne stotožňujem, ale ide o výborný študijný materál.

Telo je materiálna časť človeka a prostredníctvom svojich zmyslov komunikuje s vonkajším svetom. Preto sa dá povedať, že je to vedomie sveta.

Duša zahŕňa tú oblasť človeka, ktorú poznáme ako intelekt. A samozrejme zahŕňa vôľu a city. Citové vzťahy (k veciam, ľuďom) vznikajú práve v duši. Na tomto mieste by som bol opatrný so zahrnutím mysle do duše. To bude asi trochu zložitejšie a myseľ by mohla byť aj samostatná, takže s tým radšej opatrne. Čiže mohli by sme to zhrnúť a povedať, že duša je vedomie seba.

Duch je tá časť človeka, ktorá komunikuje s Bohom. Práve táto časť sa po znovuzrodení obnovila. Duch je teda vedomie Boha. Prečo to možno tvrdiť?

Pretože je to práve duša, ktorá je slabá. Je to ako vo volejbale, ona je hlavný nahrávač tela, ako si neskôr ukážeme. A ono potom robí zle a hrešíme.

Keď si pozrieme Marek 14. kapitolu, Pán hovorí aj o duši, duchu a tele.

Mk 14:34 „A povedal im: Moja duša je smutná až na smrť. Zostaňte tu a bdejte.“

Mk 14:38 “ Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia, lebo duch je síce hotový, ale telo je slabé.“

My sme sa po znovuzrodení napojili na pôvodný stav, v akom bol Adam pred pádom. Náš duch dáva pokyny duši a tá komunikuje s telom. Treba ale zároveň povedať, že máme ešte stále ďaleko do Adamovej dokonalosti a ukazuje sa to napr. na našom hrešení, teda ide vtedy o stav, keď duša neuposlúchne ducha a robí si čo chce. Duša dokáže byť teda autonómna a u neznovuzrodeného človeka riadi jeho telo. Do pôvodnej Adamovej dokonalosti sa dostaneme až po ukončení púte na tejto zemi.

Duch teda dáva pokyn duši a tá to s radosťou splní aj s telom, napr.

Roháček – Lk 1:46-47 „Moja duša zvelebuje Pána, 47a môj duch plesá nad Bohom, mojím Spasiteľom“

Evanjelický – Lk 1:46-47 “ Vtedy povedala Mária: Velebí moja duša Pána a môj duch sa rozveselil v Bohu, v mojom Spasiteľovi,“.

Žiaľ, na tomto mieste je jediný správny slovenský preklad iba evanjelický. Totižto správne má byť „Velebí moja duša Pána „- je to v gréckej pôvodine v prítomnom priebehovom čase. Ďaľší verš…“môj duch sa rozveselil v Bohu“ má byť  v minulom čase a dokonavom vide tak, ako to má správne evanjelický preklad.

Takže tu vidíme nádheru , akou je Písmo napísané. Najprv sa duch rozveselil, preto je v minulom čase a následna dá pokyn duši a tá už v prítomnom priebehovom čase velebí Spasiteľa.

Pre ďaľšie pokračovanie si pre potreby výkladu našich textov ozrejmíme pôvodné grécke výrazy:

duša – psyché

duch – pneuma

telo – sóma, sarx

Teraz si dáme verše na dokázanie z Písma, ako to s dušou a duchom je.

Jb 12:10 „V ktorého ruke je duša každého toho, čo je živé, jako i duch každého tela človeka!“ Čiže vidíme, že aj zvieratá majú dušu. Dokážu teda v obmedzenej miere vnímať, myslieť, či cítiť, alebo rozumieť. Ale slovo duch je vždy v súvislosti s človekom. Samozrejme, svedkovia Jehovovi hneď argumentujú knihou Kazateľ, ale je to v Písme napísané len jediný krát. Ako treba pristupovť ku knihe Kazateľ som zmienil v predchádzajúcej téme o večnom pekle. Hovoria to preto, lebo Písmu nerozumejú. O tom inokedy.

1 Tes 5:23 „A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď prijde náš Pán Ježiš Kristus.“ – všimnime si, že sú tu jasne vypísané všetky  tri zložky človeka a každá je citovaná osobitne: duch – zachovaný celý a neporušený, duša bez úhony i telo bez úhony.

1 Kor 15:44 “ seje sa duševné telo smyselné, vstane duchovné telo. (Ak) je duševné telo, je i duchovné telo.“ Pre mňa je nepochopiteľné, že sú kresťania, ktorí i po týchto veršoch vidia dušu a ducha ako jedno a to isté. Veď je tu jasne napísané, že najprv je duševné telo a až potom duchovné, už schopné plniť zámery Božie.

Tu ešte krátko odbočím, je viac ako pravdepodobné, že ľudia zaoberajúci sa ezoterikou, čarodejníctvom majú na rozdiel od ostatných v istom zmysle ducha vyvinutejšieho, avšak nie smerom k Bohu, preto sú schopní komunikovať s duchovným svetom – démonmi.

Žd 4:12 „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia DUŠE A DUCHA, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca“. Len Božie Slovo dokáže preniknúť a nájsť rozdelenie, alebo inak, môžeme povedať rozhranie duše a ducha, posúdiť myšlienky a myseľ srdca.

No a tak sme sa postupne dostali asi k najzaujímavejším veršom nášho dokazovania.

Júda 1:18-19 „V poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú žiť podľa svojich bezbožných žiadostí. 19To sú tí, čo vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú ducha.“

Znova, naše preklady sú nedobré. Tentoraz všetky. Pre slovo „telesní, nemajúci ducha“ je v gréckom origináli použité slovo psychikos pneuma mé echó, správne to má aj napr. Český studijní překlad –  lidé duševní, nemající ducha,  alebo anglický King James – sensual (zmyselní), having not Spirit.

Tu predsa absolútne jasne vidíme, že slová duch a duša nemožno zameniť. Jasne vidíme slová duša a duch ako stoja na opačných koncoch barikády. Aj keď to naše preklady nepreložili dobre, ale podarilo sa im zachytiť tú podstatu. Duša je v úzkom spojení s  telom, alebo telesnosťou a duch patrí Pánovi. Inými slovami, kto žije podľa bezbožných žiadostí, riadi ho duša a nie duch.

Ak chceme vedieť, čo si Boh myslí o duši neznovuzrodeného človeka, prečítajme si Jk 3:14-15 „Ale ak máte horkú závisť a svár vo svojom srdci, nechváľte sa a neluhajte proti pravde. 15Tá múdrosť neprichádza s hora, ale je pozemská, telesná, démonská„. Aj keď tieto verše nehovoria o neznovuzrodených, dá sa vybadať, aký pohľad má Boh na nespasených.

Znovu je tu slovo telesná a opäť nesprávne preložené, v origináli je opäť psychikos, čiže duševná. A vidíme tu jednu zaujímavú vec. Slovo duševná, čiže pochádzajúca z duše je tu dané na tú istú úroveň, ako démonská. Takže, ako vidíme, aj znovuzrodení ľudia z času na čas používajú démonskú, inými slovami duševnú, pozemskú múdrosť. O duchu ale takto Písmo nikde nehovorí.

Takže, keby sme si zamenili slovo duša a duch, ako niektorí vyučujú, znamenalo by to, že napr. verš Júda 1:19 „To sú tí, ktorí sa oddeľujú, telesní (v orig. duševní), nemajúci ducha“ by bol úplne nezmyselný. A to by sme teda rozhodne nemali pripustiť.

A na záver by si mali všetci, ktorí vyznávajú, že duch a duša je jedno a to isté, položiť otázku, že ak je to to isté, prečo sa potom na toľkých miestach Písma opakovane používajú obidva pojmy a prečo sa dokonca používajú ako symboly kontradiktívne, teda také, ktoré si odporujú.