Dnes sme často svedkami zamieňania pojmov Izrael (izraelita) a žid. Mnoho náboženských skupín, či už sú to kresťania, alebo len majú takýto názov často hovorí o Izraeli a židoch. A nielen oni. Robí to i svet.

Svetská moc ustanovila v roku 1948 štát Izrael a jeho obyvateľov nazvali židmi. Je to ale úplne správne? No… je aj nie je.

Keď v Starom zákone sledujeme línie rodov vyvolených Božích, tak takou základnou líniou je Adam – Noach – Sem – Heber – Abrahám – Jakub (Izrael) – Júda. Vynechal som zámerne Mojžiša, lebo jeho línia ďalej nebola biblicky významná. Pán Ježiš pochádzal z Júdu, presnejšie z Júdovho syna Faresa, splodeného Júdom s nevestou Tamar, ktorá sa bola prezliekla za neviestku.

Narodil sa z Júdu, aby sa naplnilo proroctvo – Gn 49:8-10 „Júda, teba budú chváliť tvoji bratia. Tvoja ruka bude na šiji tvojich nepriateľov. Klaňať sa ti budú synovia tvojho otca. 9Júda je ľvíča. Od lúpeže, môj synu, odišiel si hore. Sklonil sa, leží jako lev a jako ľvica; kto ho zobudí, aby vstal?! 10Neuhne berla od Júdu ani palica zákonodarcu zpomedzi jeho kolien, dokiaľ neprijde Šílo, a jeho budú poslúchať národy.“ Toto proroctvo vyriekol staručký Jakub v Egypte, keď žehnal svojich synov.

Dnes často vidíme, že si ľudia výrazy žid a izraelita často zamieňajú. Iste, v istom zmysle si ich skutočne možno zameniť.

Slovo žid (hebrejsky jehuda) znamená pomenovanie príslušníka Júdovho rodu. Dnešné slovo žid pochádza zrejme z taliančiny – giudeo, podobné tomu je i anglické slovo jew.

Izrael je ale meno Jakuba, ktoré mu dal Boh. V širšom zmysle je to pomenovanie národa, ktorý vznikol z dvanástich pokolení Jakubových a do veľkého počtu sa rozmnožili v Egypte. A to až tak, že faraón ich začal považovať za hrozbu. Takže v tomto zmysle sa dá zamieňať slová izraelita a žid, keďže Júda bol synom Jakubovým.

Tu si ale musíme zároveň uvedomiť, že nie vždy sa v Písme slová Izarael (izraelita) a Júda (žid) používajú synonymne (zástupne). Často sa v Starom zákone hovorí o Izraelovi a Júdovi osobitne.

Prečo?

Vzadu v bibliách máme mapy a nich si môžeme rozmiestnenie synov Izraela podľa kmeňov v zasľúbenej zemi. Synovia Júdu, od ktorých pochádza názov žid boli umiestnení do okolia hlavného mesta Jeruzalema, odkiaľ neskôr kraľoval Dávid.

Po smrti Dávidovho syna Šalamúna následkom neprimeraného zdaňovania zo strany kráľa prišlo k vzbure a následnému rozštiepeniu národa Izrael na Izraelské kráľovstvo a Judské kráľovstvo (židia). Každé z týchto kráľovstiev malo svojho kráľa, ako čítame v 2. knihe Kráľov.

Júda s časťou Benjamína ostali hore v okolí Jeruzalema a Izrael žil v dole na rovinách a časom sa zmiešal s okolitými národmi. O udalostiach vzbury a následného rozdelenia čítame v 1.Kr 12:19-24. Potom v 2. knihe Kráľov čítame o kráľoch Izraela a Júdu a vždy sa píše striedavo.

V časoch Pána Ježiša kráľovstvo Izrael už neexistovalo a národ Júdu (židia) už iba dožívali podrobení rimanom. Aj keď Pán uznal, že sú synmi Abrahámovými, z kontextu ďalej vyplýva, že sa jedná len o fyzické synovstvo a duchovné im nepatrí, ako to čítame ďalej, keď hovorí „KEBY STE BOLI deťmi Abraháma, robili by ste skutky Abrahámove„. Ďalej to všetko upresňuje apoštol Pavol, keď vysvetľuje v listoch Rimanom a Galaťanom, kto je Abrahámovým potomstvom. Neskôr boli aj židia ako národ rozprášení do celého sveta.

Niektorí kresťania sa niekedy až nezdravo veľa venujú tejto téme. Vzhliadajú k etnickým židom a považujú ich za Izrael, alebo prinajlepšom za akýsi zvyšok Izraela. Kde je ale zvyšok Izraela? Veď kmeň Júdu bola len 1/12 Izraela. My ich ale nemôžeme považovať za pravých Izraelitov dokonca ani v zmysle Starého zákona. Nemajú kňazov, nemajú levitov, nemajú zvyšné kmene Izraela, v podstate v zmysle Starého zákona nemajú takmer nič. Často práve od takýchto kresťanov počúvam a nejakom Abrahámovom náboženstve, ktoré vraj asi tiež nejako treba tolerovať.

Lenže v zmysle Nového zákona nie je podstatné, z akého etnika kto pochádza. Môže  horliť za Boha, koľko chce, dokonca môže byť pravým etnickým izraelitom. Ak nemá od Boha pravé poznanie, nemá v pravej známosti Pána Ježiša Krista ako pravého Boha a Spasiteľa, ktorý ho zachránil od jeho hriechov, nemá nič a rúti sa rovno do večného zatratenia.

Takíto kresťania, ktorí vzhliadajú k židom a štátu Izrael a nie je ich málo, očakávajú odtiaľ veľké veci a očakávajú, že Boh bude záverečné veci konať práve na území tohto štátu a jeho obyvateľstvo bude hrať v tomto špeciálnu úlohu, kde sa bude k Bohu obracať veľké množstvo ľudí. Vychádza sa pritom z proroctva Izaiáša.

Iz 66:7-8 „Prv ako pracovala ku pôrodu, porodila dcéra Jeruzalema; prv ako jej prišla bolesť, porodila chlapča. 8Kto kedy slýchal také voľačo? Kto videl niečo podobné? Či sa azda zrodí zem za jeden deň? Či sa narodí národ na jeden raz? Keď hľa, Sion ešte len začal pracovať ku porodu, a už aj porodil svojich synov!“

Mnohí v tomto proroctve vidia zrodenie štátu Izrael za jeden deň v roku 1948. Hovorí ale Izaiášove proroctvo o vzniku štátu Izrael a vzniku národa za jediný deň?

Nebláznime. Nehovorí.

Už len slová o zrodení národa by každého mali prinútiť premýšľať nad tým. Prečo by sa mal národ narodiť, keď podľa nich už existuje? Izaiáš tu hovorí o ZRODENÍ NÁRODA V KRISTU a presne to sa stalo po Petrovej kázni na letnice!

1 Pt 2:9-10 „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý NÁROD, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla, 10ktorí ste kedysi neboli ani ľudom, ale TERAZ STE ĽUD BOŽÍ; ktorí ste neboli dostali milosrdenstva, ale teraz ste dostali milosrdenstvo.“

Prakticky to isté hovorí Žalm 33:12 „Blahoslavený národ, ktorého je Hospodin Bohom, ľud, ktorý vyvolil sebe za dedičstvo.“

Kresťania sú tým národom. Pri nich sa udiala táto neslýchaná vec, keď v krátkom čase hneď na začiatku vznikali veľké počty obrátených.

Môžeme teda prehlsovať, že v roku 1948 zriadil štát Izrael Boh a on ide obnovovať jeho slávu? Ťažko. Najprv by muselo byť zrejme známe potomstvo zvyšných desiatich kmeňov (mimo Júdu a dajme tomu časti Benjamína) a predovšetkým, muselo by byť jasné, že všetci uverili v Ježiša Krista ako svojho Boha a Spasiteľa.

Iste, mnohí povedia, že tie kmene vlastne nie sú ani také podstatné a židia uveria neskôr. No tu si treba uvedomiť, že Pán prostredníctvom apoštola Pavla dáva na známosť, kto je pravým židom.

Rim 2:28-29 „Lebo nie je ten je Židom, kto je ním zjavne, navonok, ani nie je obriezkou obriezka na tele; 29ale Židom je ten, kto je ním skryte, v srdci, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie v litere, – ktorého chvála nie je od ľudí, ale od Boha.“

Myslím si, že tieto slová sú jasné a nedávajú priestor na to, aby sa medzi pravých židov podľa tohto listu dostal ešte nejaký iný človek a mohol by sa nazvať židom. Teda podľa tohto listi nie je pravým židom nik iný, len v Krista VERIACI ŽID a KRESŤAN.

No niektorých to predsa trochu mýli a hovoria o veršoch Rim 11:25-26 …“zatvrdenie z čiastky stihlo Izraela dotiaľ, dokiaľ nevojde plnosť pohanov, 26a tak bude celý Izrael spasený, jako je napísané: Prijde zo Siona Vysloboditeľ a odvráti bezbožnosti od Jakoba“, ktoré poukazujú podľa nich na to, že ešte príde Pán špeciálne pre zvyšok židov, ktorí potom uveria. Tie verše ale o tomto nehovoria.

Všímajme si, že sa tu hovorí „DOKIAĽ nevojde plnosť pohanov, A TAK BUDE CELÝ IZRAEL spasený“. Tie verše hovoria len to, že keď vojde plnosť pohanov (tak ako sme vošli aj my), bude Izrael kompletný. Veď aj Písmo hovorí Rim 9:6-8 „Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izraelom, 7ani preto, že sú semä Abrahámovo, nie sú všetci deťmi, ale: V Izákovi sa ti bude volať semä, 8to jest, nie deti tela sú deťmi Božími, ale deti zasľúbenia počítajú sa za semä.“

Teda Písmo hovorí, že vojdú len deti zasľúbenia, teda veriaci židia a veriaci pohania. Kedysi dávnejšie som sa stretol s názorom, myslím, že to vyučujú niekde snáď v Kresťanských zboroch, že niečo do činenia s Abrahámom majú len etnickí židia, my nie. Ale veď Písmo je práve plné toho, že my sme tak isto Abrahámovým potomstvom.

Je našim otcom Abrahám? JE. Rim 4:12 „a aby bol otcom obriezky nie len tým, ktorí sú z obriezky, ale aj tým, ktorí kráčajú v šľapajach viery, viery v neobriezke, našeho otca Abraháma“ List je adresovaný Rimanom a Pavol hovorí o NAŠOM otcovi. Hovorí to aj Ga 3:7 „A tedy vedzte, že tí, ktorí sú z viery, SÚ SYNMI Abrahámovými.“

Je naším otcom Izák? JE. Rim 9:10 „A nie len to, ale aj Rebeka počala z jedného, z Izáka, NÁŠHO otca“

Všetky zasľúbenia, ktoré boli dané Izraelovi, platia aj pre nás ako pohanov.

Jr 31:33 „Lebo toto je smluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom

Navlas to isté hovorí Hebr. 8:10

Žalm 22:24 „Vy, ktorí sa bojíte Hospodina, chváľte ho! Všetko semä Jakobovo, oslavujte ho! A bojte sa ho, všetko semä Izraelovo!“

Na záver Ga 3:28-29 „Niet Žida ani Gréka; niet sluhu ani slobodného; niet muža ani ženy, lebo vy všetci ste jedno v Kristu Ježišovi. 29A jestli ste vy Kristovi, tedy STE SEMENOM ABRAHÁMOVÝM a podľa zasľúbenia dedičmi.“