Naposledy sme boli v Samárii, kde mal Pán Ježiš rozhovor so Samaritánkou, ktorej povedal všetky jej hriechy a predstavil sa jej ako ten zasľúbený Spasiteľ, ktorého Samaritáni čakali. Zaujimavé je na tom to, že Pán Ježiš tam neučinil žiaden zázrak a predsa v Neho uverili a o tom sa budeme dnes rozprávať. 

J 4:21-23: „Ježiš jej povedal: Ver mi, ženo, že ide hodina, keď ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme nebudete sa modliť Otcovi. Vy sa modlíte a neviete čomu; my sa modlíme a vieme čomu, lebo spása je zo Židov. Ale ide hodina a je teraz, keď praví modlitebníci budú sa modliť Otcovi v duchu a v pravde, lebo aj Otec hľadá takých modlitebníkov, ktorí by sa mu tak modlili.“

Tieto verše predchádza Samaritánkina otázka – na akom mieste máme uctievať Hospodina? Je to vrch Gerizim alebo chrám v Jeruzaleme? A Pán na to odpovedá, že pokiaľ ide o túto škriepku medzi Židmi a Samaritánmi tak v tomto prípade majú Židia pravdu, pretože spása mala byť zo Židov podľa písma avšak Pán za tým nedodal, že uctievanie Hospodina na vrchu Gerizim bolo dovtedy neplatné! Nehovorí jej “Spása je zo Židov a mali ste uctievať v Jeruzaleme a nie na Gerizime!” Ale čo hovorí?

Prichádza hodina keď ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme nebudete sa modliť Otcovi, ale prichádza hodina a je teraz kedy sa praví modlitebníci budú modliť v duchu a pravde.

Takže do tejto hodiny ste sa mohli modliť aj na vrchu Gerizim a samozrejme úprimných veriacich Pán vypočul a požehnal avšak to bolo do tejto hodiny! Od teraz už je miesto uctievania irelevantné (nepodstatné) pretože Otec hľadá modlitebníkov, ktorí sa nemodlia na určenom mieste, ale v duchu a pravde a prečo je ta hodina teraz? Pretože prišiel Boží syn a s Jeho príchodom sa všetko mení – končí sa starý zákon a začína sa nový.

Žiaľ do dnešného dňa sú také náboženstvá, ktoré hovoria, že miesto uctievania je dôležité. Napríklad Katolíci majú tiež miesto uctievania – Katolícky kostol, niektorí veria, že na nejakom pútnickom mieste bude modlitba vypočutá skôr ako keby sa modlili doma. Islamisti musia aspoň raz za život navštíviť Mekku (miesto kde sa narodil Mohamed), prečo je to tak? No pretože majú za najvyššieho proroka Mohameda a Ježiš je iba jeden z prorokov. Tieto skupiny nepoznajú Pána Ježiša, nepríjmajú Jeho slovo, pretože ho nepríjmajú ako svojho Boha, ale iba ako nejaký doplnok, ktorý použijú iba tam kde im to vyhovuje.

Počúvajme slová Samaritánov:

J 4:41-42: „A o mnoho viac ich uverilo pre jeho vlastné slovo, a žene hovorili: Už viacej neveríme pre tvoju reč, lebo sami sme počuli a vieme, že toto je vpravde Spasiteľ sveta, Kristus.“

Viera je z počutia – tak vraví apoštol Pavol. Oni nepotrebovali zázraky na to aby uverili, oni uverili tomu čo Pán Ježiš hovoril a On sa im dal poznať.

Pozrime sa ako chceli prijať Pána Ježiša Židia, tí Židia, z ktorých je spása, z ktorých vyšiel Spasiteľ sveta, ktorým boli zverené výroky Božie:

J 6:29-30: „Ježiš odpovedal a riekol im: To je ten skutok Boží, aby ste verili v toho, ktorého on poslal. Vtedy mu povedali: Jaké ty tedy činíš znamenie, aby sme videli a uverili ti? 

Vidíme ten kontrast oproti Samaritánom? Celé Samaritánske mestečko vybehlo za Ježišom pre slovo ženy – hriešnice, ktorá tvrdila, že našla Mesiáša a tu Mesiáš stojí pred Židmi, činí zázraky a oni hovoria – má démona. Na evanjeliu je úžsané práve to, že má moc presne tam kde by sme to vôbec nečakali.

———————

J 4:43-45: „A po tých dvoch dňoch vyšiel odtiaľ a odišiel do Galilee, lebo sám Ježiš vysvedčil, že prorok nemá cti vo svojej vlasti. A tak keď prišiel do Galilee, prijali ho Galileania, ktorí videli všetko, čo činil v Jeruzaleme v ten sviatok, lebo aj oni boli prišli na sviatok.“

Tento verš je kľúčový – odpovedá na to prečo Galileania Pána “prijali” – pretože videli tie divy, ktoré činil v Jeruzaleme na sviatok, lebo aj oni boli na tomto sviatku a chýr o Pánovi sa už rozšíril po celej Galilei a prišiel až do Kafarnauma, kde žil kráľovský úradník, o ktorom je tento príbeh.

J 4:46-48: „A tedy zase prišiel Ježiš do Galilejskej Kány, kde bol učinil z vody víno. A bol nejaký kráľovský úradník, ktorého syn bol nemocný v Kafarnaume. Ten, keď počul, že Ježiš prišiel z Judska do Galilee, odišiel k nemu a prosil ho, žeby sišiel a uzdravil jeho syna, lebo už mal zomrieť. A Ježiš mu povedal: Ak neuvidíte divov a zázrakov, neuveríte.“ 

Tento kráľovský úradník bol pravdepodobne nejaký hodnostár z Herodesovho dvora, ktorý bol v naozaj veľmi ťažkej situácii. Text nám poukazuje na to, že v situácii svojho syna je úplne bezmocný a presne táto bezmocnosť ho priviedla až k Pánovi Ježišovi. Túto bezmocnosť veľmi dobre poznáme. Aj my sme boli bezmocní vo svojich hriechoch a mohli sme tie hriechy zakrývať čímkoľvek aj tak nás nakoniec doviedli pred Pána, lebo on jediný si s nimi dokáže poradiť. 

Syna tohto úradníka už určite liečilo množstvo lekárov, ale nevyliečili, jeho otec pravdepodobne vyskúšal všetko čo sa dalo ale bezvýsledne a potom sa dopočuje o človeku, ktorý lieči, ktorý robí zázraky a akurát prišiel z Judska do Galilei čo je asi 30km od Kafarnauma. 

Človek, ktorý keď od niekoho niečo chcel tak poslal vojakov aby ho priviedli k nemu a on sám sa vyberá na cestu za Ježišom. Človek, ktorý bol zvyknutý ľuďom rozkazovať, teraz prosí!

A čo Pán odpovedá úradníkovi a zástupu ľudí z Galilei, ktorý tam bol s ním: Ak neuvidíte divov a zázrakov, neuveríte.

Hovorí im: Vy vo mňa veríte kvôli tomu čo činím a nie kvôli tomu kto som! 

My musíme rozlišovať kontext.

 J 2:23-25: „A keď bol v Jeruzaleme na Veľkú noc, na ten sviatok, uverili mnohí v jeho meno vidiac jeho divy, ktoré činil. Ale on, Ježiš, sa im nesveril, pretože on znal všetkých a že nepotreboval, aby mu niekto vydal svedoctvo o človekovi, lebo on vedel, čo bolo v ktorom človekovi.“

Keď je niekde napísané, že uverili v jeho meno, neznamená to, že uverili na spasenie!

Rovnako aj úradník neprišiel za Pánom kvôli tomu kto je, ale kvôli tomu čo dokáže. A my si musíme dávať veľký pozor aby sme nerobili to isté! Viera založená na tom, že musíme niečo vidieť je zlá: J 20:29: „Blahoslavení sú, ktorí nevideli a uverili.“

Viera, ktorá je založená na tom, že musíme niečo zažiť, že musíme byť naplnený nejakými dobrými pocitmi je zlá. My nenasledujeme Pána preto lebo nám dáva zdravie, šťastie, peniaze. Existuje taký človek? Nie! Tento človek nasleduje ČOKOĽVEK čo mu prináša zdravie, šťastie alebo peniaze – toto je ľudská múdrosť a tá je pozemská, telesná, démonská!

My nasledujeme Pána pretože je Boh a všetko čo potrebujeme nám časom dá. Čo mal hovoriť asi taký Jozef, ktorého Boh dopustil aby ho jeho bratia predali zo svojej rodiny do Egypta, ktorý bol niekoľko rokov vo väzení a v nespravodlivých trestoch. Ale on bol verný Bohu aj vo všetkých týchto situáciách a súženiach a kde nakoniec skončil Jozef? Gn 41:44: „A faraon povedal Jozefovi: Ja som faraon. Bez tvojho dovolenia nikto nepozdvihne ani svojej ruky ani svojej nohy v celej zemi Egyptskej.“

————————

J 4:49-50: „A kráľovský úradník mu povedal: Pane, sídi, prv ako zomrie moje dieťa. Ježiš mu riekol: Idi, tvoj syn žije. A človek uveril slovu, ktoré mu povedal Ježiš, a išiel.“

Tomuto otcovi už zostala iba maličká nádej pre jeho syna, je to posledná možnosť ako zachrániť syna predstavme si ako musel naliehať aby Ježiš išiel s ním! Jeho syn mohol kedykoľvek zomrieť. Predstavme si, že sa niekam neskutočne ponáhľame napríklad autom a niekto pred nami zdržuje, najradšej by sme to auto preskočili keby sa dalo a v takomto stave bol tento otec pred Ježišom – hovorí mu Poď! Kým mi dieťa nezomrie. Poď ešte kým je šanca, že ho zastihneme nažive!

Keby bol Pán s ním išiel tak by sa ponáhľali čo by to dalo aby čím skôr prišli do Kafarnauma s maličkou nádejou, že ho zastihnú ešte nažive. Ale čo robí Pán? Zbavuje ho tejto maličkej nádeje a dáva mu veľkú nádej a uistenie – choď, tvoj syn žije! A otec uveril tomuto sľubu a bol veľmi pohnutý tým čo Pán Ježiš povedal, pretože do Kafarnauma dorazil až na druhý deň.

Pán sa mu dal v tej chvíli poznať rovnako ako sa dal poznať Samaritánke. Choď tvoj syn žije – inými slovami – Ježiš hovorí: ja tam nepotrebujem ísť a vzkládať na tvojho syna ruky, nedávam ti ani žiaden olej, ktorým keď ho potrieš vyzdravie – On sa v tomto momente vrátil k životu a žije, zariadil som to. Úradník ho vtedy poznal ako úplného Boha všemohúceho a uveril jeho slovám.

J 4:51-54: „A keď už išiel zpät, dolu do Kafarnauma, stretli sa s ním jeho sluhovia a zvestovali mu a vraveli: Tvoj syn žije. Vtedy sa dozvedal od nich na hodinu, v ktorú mu bolo lepšie. A povedali mu: Včera o siedmej hodine ho opustila horúčka. Vtedy poznal otec, že to bolo v hodinu, v ktorú mu povedal Ježiš: Tvoj syn žije. A uveril on aj celý jeho dom. To učinil Ježiš zase druhý div prijdúc z Judska do Galilee.“

Nakoniec sa tento otec očividne domov neponáhľa, pretože z Galilee do Kafarnauma to je asi 30km a bol by schopný to prejsť za kratší čas. Otec sa pýta slohov kedy mu bolo lepšie, odpovedali: včera o siedmej hodine – to je naša jedna hodina poobede a on sa vrátil do Kafarnauma až na druhý deň, išiel dokonca tak pomaly, že títo sluhovia mu utekali naproti povedať čo sa stalo. 

Pýta sa ich o ktorej hodine presne mu bolo lepšie? A vtedy poznal, že to bolo presne vtedy keď Pán povedal – Tvoj syn žije. Pán s ním celý čas pracoval. Tento príbeh nie je o uzdravení syna kráľovského úradníka, ale o privedení otca k viere v Pána Ježiša. 

Mt 18:12-13: „Čo sa vám zdá, keby mal niektorý človek sto oviec, a keby jedna z nich zablúdila, či nezanechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nejde a nehľadá tej zablúdilej? A keď sa stane, že ju najde, ameň vám hovorím, že sa jej viacej raduje ako tým deväťdesiatim deviatim nepoblúdilým.“

Toto činí Pán Ježiš, koľko Židov bolo okolo neho, ktorí “uverili v neho” pre jeho zázraky a tento otec neuveril pre zázraky, ale pre jeho slovo a to je ten druhý div, ktorý Pán učinil. 

Žd 4:12: „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca.“