Samaritánka

V predchádzajúcej kapitole sme boli na Judskom vidieku, kde krstili 2 tábory. Tábor Jána Krstiteľa a tábor Pána Ježiša a zároveň to bolo poslednýkrát kedy sme videli Jána Krstiteľa na slobode. V tejto chvíli je Ján zajatý (umenšuje sa aby Kristus mohol rásť) a naplno sa začína služba Pána Ježiša.

J 4:1-4: „A jako tedy poznal Pán, že počuli farizeovia, že Ježiš činí viacej učeníkov a krstí než Ján (hoci sám Ježiš nekrstil, ale jeho učeníci), opustil Judsko a odišiel zase do Galilee. A musel ísť cez Samáriu.“

 Služba Jána krstiteľa sa skončila. Predstavil spasiteľa svetu a postavil sa do úzadia. Teraz už nie je tŕňom v oku farizejov Ján Krstiteľ, ale Pán Ježiš a samozrejme si všimli, že tie davy, ktoré prv chodili za Jánom teraz chodia za Ježišom a nás tieto verše – že sa Ježiš rozhodol opustiť Judsko” – učia tomu, že niekedy je čas, kedy aj my máme nechať veci tak a máme sa radšej zobrať a odísť, lebo tam žiadna cesta nevedie presne ako to robí Pán Ježiš.

Pán sa teda rozhodol opustiť Judsko a ísť späť do Galilei – odkiaľ predtým prišiel. Avšak čo robí je zaujímavé: Text nám hovorí, že MUSEL ísť do Galilei cez Samáriu. Keď sa pozrieme na mapu, tak najrýchlejšia cesta z Jeruzalema do Galilei vedie cez Samáriu. AVŠAK! Židia tade vôbec nechodili, pretože medzi Židmi a Samaritánmi boli veľké spory a my to neskôr uvidíme v texte. Predstavme si, že tá cesta cez Samáriu bola ako diaľnica, Židia však pred Samáriou radšej odbočili a celú ju obišli cez všetky tie bočné cestičky (krkaháje) len aby nemuseli ísť ceň Samáriu.

Prečo tento zvyk Pán Ježiš ignoruje? Pretože právomoc Evanjelia nemá žiadne hranice a to nás bude Pán Ježiš v tomto príbehu vyučovať.

J 4:5-9: „A tak prišiel do mesta Samárie, zvaného Sichar, blízko pozemku, ktorý bol dal Jakob Jozefovi, svojmu synovi. A bola tam studňa Jakobova. Ježiš tedy, unavený z cesty, sadol si takto na studňu, a bolo asi šesť hodín.”

Studňa, ktorá je v texte spomínaná sa nenachádza priamo v meste medzi obyvateľmi, ale za mestom. Ľudia nemali v tej dobe vodovod do každého domu, ale každý deň si chodili naberať vodu do tejto studne.

Teraz si uvedomme v akej situácii sa nachádzal Pán Ježiš. Vzdialenosť z Judska k tejto studnici je niekoľko desiatok kilometrov. Nečudujme sa teda, že text hovorí, že Ježiš bol unavený. Bol smädný, hladný a ku tomu všetkému v tej najväčšej horúčave, lebo vieme, že tam prišiel okolo šiestej hodiny (teda o 12:00 na pravé poludnie). Pán Ježiš je Boh aj v tej chvíli bol Boh, však zároveň bol aj človek a jeho telo malo rovnaké potreby ako naše telá. Zažil taký smäd, aký sme my nikdy nezažili, pocítil takú bolesť, akú sme my nikdy nepocítili! 

 Jn 4:7-9: “Vtedy prišla žena zo Samárie nabrať vody. A Ježiš jej povedal: Daj sa mi napiť! Lebo jeho učeníci boli odišli do mesta, aby nakúpili potravy. Vtedy mu povedala žena, tá Samaritánka: Jako je to, že ty súc Žid žiadaš odo mňa piť, od ženy Samaritánky? (Lebo Židia neobcujú so Samaritánmi).”

Pán Ježiš aj s učeníkmi prichádzajú k studni. Ježiš si sadne na obrubu studne a učeníci idú do mesta kúpiť jedlo. Zaujimavé je, že aj keď sa Židia a Samaritáni neznášali, tak v oblasti obchodu nebol žiaden problém keď potrebovali niečo predať tak hocikomu. Áno, v tejto chvíli ešte stále aj učeníci majú výhrady voči samaritánom, hlavne keď uvidia ako sa Pán Ježiš rozpráva so Samaritánkou a nie je sa čomu čudovať, oni tak boli vyučovaní, to bola ich kultúra a samaritáni to isté. V Samárii bolo slovo Farizej urážka hodná trestného činu a rovnako Samaritán pre žida.

To ale neznamená, že to nebolo hriešne a my sa z toho môžeme rovnako poučiť. Tiež máme nejaké výhrady voči iným ľuďom a rovnako ako kresťania môžeme mať výhrady voči nespaseným – na to si treba dávať veľký pozor.

Pán Ježiš si pýta od Samaritánky vodu a ona mu hovorí známe slová – Ty súc Žid si odo mňa pýtaš vodu? V prvom rade musela byť pohoršená, ale aj udivená, pretože Žid by sa nikdy nepil z nádoby, z ktorej predtým pil Samaritán. Je veľmi dôležité aby sme vedeli ako to naozaj vrelo medzi Židmi a Samaritańmi, pretože v takomto postavení nie je Ježiš voči Samaritánke, ale naopak Samaritánka voči Ježišovi. Ona ho nenávidí tak ako Samaritán nenávidí Židia. Hovorím to preto, lebo my sami sme kedysi boli na mieste tejto Samaritánky. My sme tiež Pána nenávideli, boli sme Jeho nepriateľmi – to hovorí Písmo – Rim 5, 9-10

J 4:10: „Ježiš odpovedal a riekol jej: Keby si znala dar Boží a vedela, kto je ten, ktorý ti hovorí: Daj sa mi napiť! ty by si bola jeho prosila, a bol by ti dal živej vody.“

Zrazu sa úlohy vymenili. Ten, ktorý si pýtal vodu teraz vodu ponúka, ale stále sa ešte sám nenapil. V tejto kapitol Pán Ježiš o vode a pokrme rozpráva stále iba duchovne a tým hovorí, že duchovný pokrm je o mnoho dôležitejší než telesný, to majme vždy na pamäti! Uvidíme to aj neskôr, keď prídu učeníci zo Samárie.

J 4:11-12: „Žena mu povedala: Pane, veď nemáš ani vedra nabrať vody, a studňa je hlboká, odkiaľ máš tedy tú živú vodu? Či si ty azda väčší ako náš otec Jakob, ktorý nám dal studňu a sám z nej pil i jeho synovia a i jeho dobytok?“

Samaritánka správne zachytáva informácie, ktoré Pán Ježiš hovorí. Ona prichádza k studni, ktorá tam je už veľmi dlho, ktorú dal vykopať Jakob a sám z nej pil a tu prichádza nejaký cudzí Žid a hovorí: “Ja ti dám lepšiu vodu ako je táto!” A čo na to Samaritánka: Či si ty azda väčší ako náš otec Jakob? Samozrejme, že Pán je väčší ako Jakob, ale to ona ešte nevie, ešte stále je v jej očiach ako obyčajný, podradný žid avšak Pán s ňou pomaly pracuje a pomaly sa jej dáva poznať.

J 4:13-14: „Ježiš odpovedal a riekol jej: Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť; ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, ten nebude žízniť na veky; ale voda, ktorú mu dám, obráti sa v ňom na prameň vody, vyvierajúcej do večného života.“

Pán začína Samaritánke naznačovať, že voda, o ktorej hovorí nie je fyzická, ale duchovná. Pán celý čas hovorí duchovne. Duša človeka je stále smädná – síce je a pije, ale nemôže sa nasýtiť. A to hovorí Pán: Kto pije z tejto vody, bude znovu smädný a znovu sa napije a bude znovu smädný a stále dookola.

Jr 2:13: „Lebo môj ľud spáchal dvoje zlo: Opustil mňa, prameň živej vody, aby si vyrúbali cisterny, deravé cisterny dopukané, ktoré nedržia vody!“

Toto často robíme my. Sýtime sa zlou vodou, ktorá nedokáže nasýtiť dušu. Čo táto voda spôsobuje je prameň, ktorý vyviera do večného odsúdenia! Môže to znamenať aj spôsob života. Pokiaľ dušu sýtime všeliakou márnosťou, tak aj náš spôsob života bude vyzerať ako by smeroval do večného odsúdenia.

Ale čo hovorí Pán:  Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, ten nebude žízniť na veky; ale voda, ktorú mu dám, obráti sa v ňom na prameň vody, vyvierajúcej do večného života.

Iz 44:3-6: „Lebo vylejem vody na žíznivé a potoky na sušinu; vylejem svojho Ducha na tvoje semä a svoje požehnanie na tvojich potomkov, a budú rásť na spôsob trávy, jako vrbina pri potokoch vody. Tento povie: Ja som Hospodinov, a tamten bude vzývať meno Boha Jakobovho, a iný sa zapíše svojou rukou Hospodinovi a pridá si meno Izrael. Takto hovorí Hospodin, Kráľ Izraelov, a jeho vykupiteľ, Hospodin Zástupov: Ja som prvý a ja som i posledný, a krome mňa niet Boha“

Toto všetko spôsobuje táto voda, ktorú Pán ponúka. Koľko požehnania z nej ide. Hospodin hovorí, že spôsobí, že budeme ako vrbina, ktorá rastie pri potoku a korene má stále vo vode a táto voda ju obmýva a ona rastie a touto vodou je Pán Ježiš Kristus. 

J 4:15: „A žena mu povedala: Pane, daj mi tej vody, aby som nežíznila ani nechodila sem naberať.“

 Samaritánka vôbec nechápala o čom Pán Ježiš rozpráva. Musel teda zmeniť taktiku.

J 4:16-18: „Na to jej povedal Ježiš: Iď, zavolaj svojho muža a prijdi sem! Žena odpovedala a riekla mu: Nemám muža. Ježiš jej povedal: Dobre si povedala, že vraj nemám muža, lebo si mala päť mužov, a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“

Žena bola v tom momente zarazená. Židia do Samárie vôbec nechodia, vôbec sa nestýkajú takže ani Ježiš nemal odkiaľ vedieť tieto veci. Pán jej dáva poznať, že vie o nej všetko a čo na to žena:

J 4:19: „Vtedy mu riekla žena: Pane, vidím, že si ty prorok.“

V originále je pred slovom prorok člen – teda nejaký prorok. To znamená, že ho brala ako človeka z prorockými schopnosťami. Ona však vie kto je prorok, vie, že prorok nemôže klamať o veciach Božích, pretože je poslaný od Boha s nejakým poslaním.

J 4:20-24: „Naši otcovia sa modlievali na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba modliť. Ježiš jej povedal: Ver mi, ženo, že ide hodina, keď ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme nebudete sa modliť Otcovi. Vy sa modlíte a neviete čomu; my sa modlíme a vieme čomu, lebo spása je zo Židov. Ale ide hodina a je teraz, keď praví modlitebníci budú sa modliť Otcovi v duchu a v pravde, lebo aj Otec hľadá takých modlitebníkov, ktorí by sa mu tak modlili. Bôh je duch, a tí, ktorí sa mu modlia, musia sa modliť v duchu a v pravde.“

Večná škriepka. Kde má byť miesto uctievania vrch Gerizim alebo Jeruzalem? Ty si prorok tak povedz aká je pravda. Pánovím príchodom sa všetko mení: hovorí, že je úplne nepodstatné na akom mieste sa budú modlitebníci modliť Otcovi, pretože Otec hľadá kohokoľvek, kto sa modlí v Duchu a pravde a takého vypočuje a takého príjma. Ale čo sa týka toho čo si sa pýtala žena, tak áno spása je zo židov a mesiáš mal byť zo Židov a nie zo Samaritánov a tým bola večná škriepka vyriešená – spása je zo Židov nie zo Samaritánov.

J 4:25-28: „A žena mu povedala: Viem, že prijde Mesiáš, ktorý sa zovie Kristus. Keď ten prijde, oznámi nám všetko. Ježiš jej povedal: Ja som to, ktorý hovorím s tebou. A v tom prišli jeho učeníci a divili sa, že hovoril so ženou. Avšak niktorý nepovedal: Na čo sa pýtaš? alebo: Čo s ňou hovoríš? Vtedy nechala žena svoje vedro a odišla do mesta a povedala tam ľuďom:“

Veľmi dôležitá vec – všimnime si, že aj táto Samaritánka očakávala Mesiáša a pri tom bola tak ďaleko od Boha. Pravdepodobne sa odkazuje na: Dt 18:18: „Proroka im vzbudím zprostred ich bratov, ako si ty, a vložím svoje slová do jeho úst, a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.“

A trakto to môže často vyzerať aj s nami alebo s inými kresťanmi, že navonok môžu vedieť kadečo o písme, ale v skutočnosti skutky ukazujú niečo iné. Strom s poznáva po ovocí, preto skúmajme svoje ovocie či je také aké má byť, pretože ak vidíme, že nie je dobré – potom je potrebná náprava, ale to isté platí aj pre ostatných kresťanov. Pokiaľ ide za nimi zlé ovocie a častokrát ho sami nevidia, lebo sú zaslepení hriechom, našou povinnosťou je ich napomenúť rovnako ako to robí apoštol Pavol napríklad s Korinťanmi. Robme to aj my a Pán bude pracovať s týmito ľuďmi rovnako ako pracoval s Korinťanmi a ten zbor sa nakoniec udržal a my vieme aké tam boli ťažké hriechy (smilstvo, pohŕdanie bratmi, rozdeľovanie atď.) a rovnako pracoval aj so Samaritánkou čo čítame: Vtedy nechala žena svoje vedro a odišla do mesta a povedala tam ľuďom.

Ona si tam prišla nabrať vodu a nakoniec odchádza preč a vedro tam necháva. Už má tú vodu, ktorú potrebuje. Našla Pána Ježiša.

Vráťme sa na začiatok: Prečo tam tá žena prišla na pravé poludnie, v tom najväčšom úpeku? Pretože sa hanbila. Hanbila sa za to čo Pán Ježiš odhalil. Preto bola taká zarazená, keď jej Pán Ježiš povedal všetky tie hriechy, povedal jej, že už mala 5 manželov a ten, ktorého má teraz nie je jej manžel takže žije v hriechu a toto vedela o nej celá Samária, preto chodila po vodu vtedy, keď tam nikto nebol. A čo sa stalo po stretnutí s Pánom Ježišom? Všetko sa zmenilo, necháva tam vedro a uteká do mesta medzi tých ľudí a hovorí:

J 4:29-30: „Poďte, vidzte človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila, či nie je on Kristus. Vtedy vyšli z mesta a prišli k nemu.“

Ďalší zázrak: Pán si používa túto ženu, ktorú pre jej hriechy poznala celá Samária aby k sebe priviedol ďalších. Ľudia keď počujú reči o Mesiášovi a utekajú k nemu za mesto.

Čo sa ale deje medzi tým?

J 4:31-35: „A medzi tým ho boli prosili učeníci a hovorili: Rabbi, jedz! Ale on im povedal: Ja mám na jedenie pokrm, o ktorom vy neviete. Vtedy hovorili učeníci jeden druhému: Či mu snáď niekto doniesol jesť? Ale Ježiš im povedal: Mojím pokrmom je to, aby som činil vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonal jeho dielo. Či vy nehovoríte, že ešte štyri mesiace, a prijde žatva? Hľa, hovorím vám, pozdvihnite svoje oči a podívajte sa na krajiny, že sa už belejú, len ich žať.“

Medzi tým Pán vyučuje svojich učeníkov. A používa ten istý príklad. Znovu hovorí o duchovnom chlebe. Uvedomme si, že učeníci vedia ako je Ježiš hladný, oni s ním cestovali a pociťovali ten istý hlad. Oni sa už zrejme po ceste najedli aj napili, ale Ježiš stále nepil ani nejedol a oni mu hovoria: Rabbi, musíš jesť!

Takto dôležité je evanjelium a takto dôležití sú pre nás aj naši bratia. Pán bude radšej hladný a smädný, ale oni sa naučia nemať predsudky a toto isté robil aj apoštol Pavol: 1Kor 8:13: „A preto, ak pokrm pohoršuje môjho brata, nebudem jesť mäsa na veky, aby som nepohoršil svojho brata.“

Pán používa ďalšie prirovnanie: Keď židia zasiali, tak o 4 mesiace zbierali úrodu. A hovorí učeníkom pozdvihnite oči a hľadte na krajiny, že už sa belejú – čo sa dialo? 

Prichádzali tí ľudia, ktorí utekali za Ježišom, to oni sa tak beleli v ďialke. 

J 4:41-42: „A o mnoho viac ich uverilo pre jeho vlastné slovo, a žene hovorili: Už viacej neveríme pre tvoju reč, lebo sami sme počuli a vieme, že toto je vpravde Spasiteľ sveta, Kristus.“

Koniec časov III. – Antikrist

Koniec časov III. – Antikrist Identifikácia Antikrista 2

Zobraziť článok

Koniec časov II. – Neviestka

Koniec časov II. – Neviestka Identifikácia neviestky z knihy

Zobraziť článok

Koniec časov I. – Rím

Koniec časov I. – Rím Identifikácia polednej ríše

Zobraziť článok